Fotogaléria

Posledná pridaná fotografia

Posledná pridaná fotografia

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 2
DNES: 171
TÝŽDEŇ: 1138
CELKOM: 422890

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

CHARAKTERISTIKA OBCE


Zbehy sa nachádzajú v Nitrianskom kraji 8 km severozápadne od okresného, krajského sídla mesta Nitry, 18 km juhovýchodne od Hlohovca a 25 km juhozápadne od Topoľčian.
 
 
 

Obec patrí do kategórie obcí s počtom obyvateľov nad 2 000, súčasťou obce je obec Andač. Obec možno charakterizovať ako vidiecke územie v dosahu pôsobnosti ťažiska osídlenia prvej úrovne mesta Nitra a ležiacej na ponitrianskej rozvojovej osi druhého stupňa, ktorá prepája centrá osídlenia Trenčín, Topoľčany, Nitra, Nové Zámky a Komárno. Pozoruhodnosťou je objav kostrového pohrebiska zo staršej doby bronzovej, zaniknutá stredoveká osada z 12. storočia s románskym kostolom.
Prvá zmienka o obci je z roku 1156.

Obec leží vo výške 144 - 239 m.n.m. v juhovýchdnej časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny na nive a terase rieky Nitry a jej sútoku s riekou Radošinka.

Rozloha obce je 1 955 ha, z toho časť Andač má 294 ha, čo predstavuje 15 % celkovej výmery. Poľnohospodárskej pôdy je 1 615 ha, nepoľnohospodárskej 341 ha - z toho 142,3 ha lesnej, 27,3 ha vodnej, 141,4 ha zastavanej a 29,2 ha ostatnej plochy.

Výhodná je aj poloha z hľadiska dopravných sietí, hlavne cestnej. Obec je prepojená na trasy I. triedy č. 64. Cesta spája v severojužnom smere mestá Trenčín, Topoľčany, Nitra, Nové Zámky a Komárno. V rámci mesta Nitry sa napája na cestu I. triedy č. 64 ktorá spája centrá osídlenia Trnava, Nitra, Banská Bystrica s už vybudovanými úsekmi rýchlostnej cesty R1. Obcou prechádza železničná trať č. 140 (Nové Zámky - Nitra - Topoľčany - Prievidza) a trať č. 141 ( Nitra - Leopoldov ).
 

(23.10.2009)

Jozef Ignác Bajza



Bol priekopníkom národného obrodenia na Slovensku, jedným z prvých buditeľov Slovákov. Jeho osobnosť má celonárodný a celoslovanský význam. Bol prvý, ktorý napísal román v slovenčine.
 
 
 

Narodil sa 5. marca 1755 v Predmieri na Považí. Rodičia boli zámožnejší sedliaci, lebo Bajzov rod využíval šoltýšske výsady a medzi nimi aj dedičné richtárstvo. Mladému Jozefovi Ignácovi predurčili kňažské povolanie, čo bola do patentu o zrušení nevoľníctva Jozefa II. jediná možnosť ako ísť študovať. Od roku 1777 študoval katolícku teológiu ako chovanec Pazmánea vo Viedni, kde mal možnosť poznať osvietenecké myšlienkové prúdy i bohatú literatúru tohto obdobia. Roku 1780 sa stal kaplánom pri kapitule v Trnave, po vysviacke v tom istom roku pôsobil ako rímskokatolícky kaplán v Trnave a tri roky ako prebendát-kaplán pri metropolitnej katedrále v Ostrihome.

V roku 1783 dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tu vznikla podstatná časť jeho literárneho diela. V roku 1805 prešiel na faru v Prietrži, kde pôsobil do roku 1815. Dňa 26. júla 1815 sa stáva farárom v Zbehoch. Sústredil sa na pastoračnú činnosť a písanie náboženských kníh, čo mu prinieslo nakoniec postup v kňazských hodnostiach. V roku 1828 ho Alexander Rudnay vymenoval za bratislavského kanonika. Presťahoval sa do Bratislavy a býval v budove, kde je teraz fara sv. Martina a redakcia Katolíckych novín. Zomrel 1. decembra 1836 a pochovaný je v kapitulskej krypte dómu sv. Martina v Bratislave. Nad hrobkou je jeho reliéfny portrét v mramore od sochára A. Rigeleho.

Jozef Ignác Bajza sa chcel najskôr predstaviť ako básnik, keď sa v roku 1782 chystal vydať zbierku veršovaných epigramov Rozličních veršuv knižka prvňa, ale zásah bratislavského cenzora mu to znemožnil. Do literatúty vstúpil v roku 1783 ako autor prvého dielu románu René mlaďenca príhodi a skúsenosti, a tlač druhého dielu na zásah cirkevnej cenzúry bola zastavená. Rukopis sa stratil, dnes sú známe iba dva nedotlačené exempláre. Tajomstvo úspechu Bajzovho románu spočíva v šťastnom spojení zábavnej a mravoučnej polohy s prvkami realistickej dokumentárnosti.

Nepáčilo sa mu, že Slováci ako osobitná a starobylá národnosť v Uhorsku nemajú vlastnú spisovnú reč, ktorá by ich zjednocovala. Pre prístup bola príznačná schopnosť kriticky posudzovať slovenské reálie : doslova hromžil na " hnilobu predkov", ktorých nedbanlivosť vraj zapríčinila úpadok slovenčiny. Rovnako sarkasticky sa vysmieval nezáujmu svojich súčasníkov o materinský jazyk a literatúru a považoval to za cestu národnej záhuby. V pestovaní literatúry chcel ísť príkladom, čo aj jedinečne vyjadril : " Reč sa knihami v prvotnej svojej prirodzenosti zachováva, knihami sa krášli, knihy reč vo svojej kráse ďaleko poroznášajú. " Hoci sebavedome vyhlasoval, že on " první ke knihám slováckým led lámal ", ba považoval sa za učiteľa Slovákov, nebol v jazykovede natoľko rozhľadený ani vzdelaný, aby jeho gramatika obstála pred verejnosťou. Bajzou spôsob písania sa totiž vymykal zákonitostiam slovenského jazyka, neoslovil širšie vrstvy ľudu, lebo jeho práci chýbal systém aj ucelená koncepcia. Dostával sa do potýčok s rozhľadenejšími Bernolákom a Fándlym, ktorých nová slovenčina sa napokon aj presadila najmä v diela Jána Hollého.

S rešpektom však treba uznať, že Bajza ako tvorca bol muž pohotový, vystihol potreby doby a nezištne odovzdával svoje schopnosti v prospech slovenského národa.